Mnohí ľudia boli ako deti vedení a vychovávaní k tomu, že ak niečo vo vonkajšom svete nefunguje, ak sa k nim niekto nespráva slušne a úctivo, tak je to vždy ich chyba, ich vina. Že to spôsobili a zavinili oni. Že toto chovanie ostatných ľudí naokolo nich je len dôkazom, že problém je v nich, že niečo s nimi nie je v poriadku. Že to okolie je vždy „bez viny“. Takéto deti a potom neskôr dospelí, sa vždy snažia ostatných a najmä tých, ktorých majú radi, ospravedlňovať. Pretože práve pred tými nechcú zostať v pozícií tých, ktorí to pred nimi, tými najdôležitejšími v ich živote, nezvládli tak, aby sa k okolitý svet MOHOL zachovať slušne a dôstojne.

Takíto ľudia chcú často zatajovať, že sa k nim niekto chová nespravodlivo, neúctivo, hoci to jasne poznajú. A to len preto, že sa naučili, že je to dôkaz o ich neschopnosti a o tom, že niečo s nimi nie je v poriadku. Zatajujú pred sebou i pred svetom, že ľudia sú k nim nespravodliví a zlí, neúctiví a tak podobne. Vidia to ako dôkaz ich osobného zlyhania. V ich vlastných očiach sú oni tou chybou, oni tým problémom ... . I ich rodičia boli vedení k tomu istému a odovzdávajú tento nefunkčný vzorec ďalej.  

A tak sú takíto ľudia ticho, „keep smiling“, len aby nevyšlo najavo, že niečo s nimi nie je v poriadku. Aj keď ich to bolí a vnímajú nespravodlivosť. Obvykle však mnoho vydržia, lebo veria tomu, že si to zaslúžili, že sa tak zle cítia, pretože si za to môžu predsa sami. Takže hľadajú chybu v sebe a snažia sa ju napraviť.

Je to však nikdy nekončiaci proces, frustrujúci, plný trpkosti a zlosti, sklamania, pretože nemôžu napraviť to, čoho nie sú pôvodcom, vlastníkom. A tak sa stále snažia v tichosti a s úsmevom na perách zahladzovať chyby ostatných, zahladzovať ich s vedomím, že sú to ich vlastné chyby, a byť pri tom v pohode a pokoji. Zatajovať tie chyby pred sebou i pred ich pôvodcami samotnými. Len aby to „nebolo na nich“. Niekto sa cíti nepríjemne a hneď majú pocit, že to spôsobili. Môžu si hovoriť, že mali byť radšej ticho, alebo sa zachovať tak, aby zariadili, aby sa tí druhí cítili dobre. Ale ako sa „treba cítiť“? Dobre (príjemne), alebo správne (adekvátne situácii)?

ALE:

Keď sa niekto zachová tak, že Vám to spôsobí bolesť, tak je to dôležitá informácia o charaktere toho, čo robí ten druhý človek. NIE O VÁS. Ten druhý robí niečo, čo Vás osobne bolí. A môže sa Vás spýtať, prečo plačete, čo sa deje, čo Vás bolí. Môžete mu povedať, že niečo bolo necitlivé, že ste boli vynechaní a podobne. Veď zisťovanie toho, čo naozaj funguje a čo nie, je prirodzenou súčasťou života. Ale keď prejavíte, že niečo nefunguje, že Vás niečo zraňuje a bolí a druhý človek bude tvrdiť, že za neho je všetko v poriadku bez toho, aby bral do úvahy to, čo mu hovoríte Vy o Vašom vnímaní situácie, tak to je už skutočný problém.

Problém totiž nie je v tom, že niečo nefunguje, ale v tom, že je zatajované, že to nefunguje. Že je to popierané a odmietané. To bolí zo všetkého najviac. Každého bez výnimky. Keď niekto tvrdí, že je všetko ok a pozerá sa Vás, ako máte slzy veľké ako hrachy, tak cítite neprávo, nespravodlivosť, neférovosť, necitlivosť. Ak prijímate od druhého človeka mlčky to, čo Vám spôsobuje bolesť, zbavujete ho zodpovednosti za to, čo spôsobil. A dovoľujete mu, aby si vyberal vždy len to príjemné a to nepríjemné nechával na Vás.  
 
Keď niekto vôbec nereaguje na Váš úprimný plač či bolesť, tak vlastne hovorí, že si vymýšľate, že to hráte a že to tak nie je. Stojí si za tým, že klamete a hráte divadlo, aj keď to nemusí priamo vysloviť. Pretože v skutočnej bolesti by nechcel byť nikto nikdy odmietnutý. Každý chce, aby svet uznal, že ho to bolí. Žiadny partner alebo rodič by predsa nechcel byť tým, kto ignoruje, že jeho partner, rodič, dieťa trpí a prežíva bolesť. Ale deje sa to tak bežne a často.

Všetci sme tu na to, aby sme hovorili pravdu. Lož sa vždy spája s nespravodlivosťou. Vždy. Pravda môže byť naplno odkrytá a vždy obstojí. Lož sa musí ukrývať, lebo pri svite svetla je odhalená, všetci vidia, že je to lož. Lož nechce komunikovať, uzatvára sa komunikácii, lebo by bola odhalená.

Keď veríme lžiam o tom, čo je správne, tak prestávame komunikovať. Nepýtame sa. Nezisťujeme informácie. My predsa „vieme“. My všetkému rozumieme. Uzatvárame sa pred svetom, len aby sme mohli zostať v „bezpečí“ lží. Ľudia sa držia vecí, ktoré im majú priniesť naplnenie, zmysel a pritom zabúdajú na vlastnú tvorivosť. Tvorivosť toho, že v každej situácii je možné nájsť novú, lepšiu pravdu, ktorá prinesie úľavu všetkých. Vedomie toho, čo funguje a čo nie. Všetci chcú používať to, čo naozaj funguje. Všetci. Prečo to nehľadať a prečo sa o to neopierať ?

Keď narazíte na niekoho, koho nezaujíma pravda, nútiť ho vidieť pravdu je zbytočné. Ale je príjemné a dobré stretávať ľudí, ktorí sa chcú naopak pravde pozrieť do očí, ktorí chcú prekonať vlastnú bolesť, ktorí si ju priznajú a vidia ju a majú súcit sami so sebou. Ale na to, aby títo ľudia prišli k tomu, že to ich naozaj niečo bolí a že to oni majú naozaj problém, je potrebné, aby im ostatní ten ich problém vždy ponechali. Aby to aktívne neriešili za nich, aby neboli príliš otvorení a príliš súcitní a príliš múdri, že si pritom ani nevšimnú, ako celú prácu urobia za nich a pritom len slúžia tomu, čomu sa sami chcú najviac vyhnúť – lži :-). Lži, že niekto za nás môže urobiť to, čo môžeme urobiť len my sami.