Článok najmä pre tých, ktorí absolvovali základnú analýzu / výklad, ale i pre ostatných zvedavcov a bádateľov
K pochopeniu toho, čo skutočne HUMAN DESIGN popisuje, môže každý človek dôjsť len vo svojom vlastnom svete – vo svete, ktorý je daný práve našim osobným dizajnom. Jedine v kontexte vlastnej mapy, cez svoje vlastné nastavenie, môžeme HD informáciu naozaj chápať a pochopiť. Jedine zo svojho vlastného správneho fungovania môžeme toto bohatstvo premeniť na niečo osobne cenné a skutočne si ho užiť vo vlastnom živote. Pretože v konkrétnom dizajne je zakotvené to, o čo sa daný človek môže správne opierať a čím sa naopak nemá dať oklamať. V každej mape je zapísaný spôsob, ktorým sa človek môže dostať pod kožu sám sebe, svojmu nastaveniu, svojmu fungovaniu, svojmu životu. Je to ten konkrétny a teda i osobný spôsob, ako byť správny. Jedine naozajstné využitie vlastných možností, miesto vzpierania sa im, nás môže priviesť na miesto, kde sme život ochotní skutočne prijať v jeho plnosti. Prijať ho so všetkým, taký, aký je, so všetkými tvarmi a odtieňmi, so všetkými jeho zákutiami.
Tým jedným dychom vyjadrujem i to, že informácie, ktoré poskytuje HD sú len informáciami. Život a využitie im dávame my osobne. A dokonca to, že tomu tak je, ani nie je vecou nášho rozhodnutia. Deje sa bez toho, aby sme na to mali vplyv. Záleží na každom z nás (a to na vplyv máme), ako tieto informácie zužitkujeme. Všetko, celý náš svet, tak ako ho máme možnosť vnímať a uvedomovať si, má svoje dve strany, svoju dualitu. HD ako systém nie je výnimkou. Naopak. Vernosť a správnosť systému pri popise reality je daná práve tým, že sám nástroj nesie v sebe ducha, o ktorom hovorí a ktorého popisuje. Akoby vravel: „Čo urobíš, ako sa rozhodneš, záleží na Tebe – ja popisujem len možnosti“. A práve tie konkrétne, naše osobné možnosti sú tým, čo je v HD popisované ako choicelessness (absencia voľby). Voliť si môžeme len v rámci niečoho, čo nám je dané, s čím sme sa narodili. V rámci vlastného dizajnu. Budeme žiť svoj vlastný potenciál, alebo ho budeme odmietať. A tak sa i znalosť HD môže stať buď skvostným nástrojom našej mysle (nášho nepravého ja), ktorým si zdokonaľujeme a precizujeme svoj matrix, novým a vysoko sofistikovaným spôsobom. Ale matrix zostane len matrixom a vždy na konci tejto uličky budeme sklamaní, naštvaní, frustrovaní a zatrpknutí. Alebo naopak. Budeme načúvať sami sebe a to, čo nám HD informácia hovorí, precedíme cez svoj systém. Necháme samých seba, svoj hudobný nástroj zahrať vlastnú melódiu a dovolíme si byť len svedkami, miesto toho, aby sme do tohto deja aktívne zasahovali a chceli ho spochybňovať. V tú chvíľu všetko ladí a i jazzová melódia prináša povznesenie ducha.
Inými slovami, sme tu na to, aby sme podmieňovaní boli, každý úplne odlišným spôsobom, ale nie na to, aby sme sa podmieniť dali.
A pripomínam, že záleží LEN NA NÁS. Na každom z nás. Toto nás nikto nenaučí. Ani HD nás to nenaučí. HD len veľkoryso ponúka iné možnosti a veľmi presne ich popisuje. Nikto zvonku túto prácu za nikoho z nás neurobí. Pretože nikto nám nemôže siahnuť do systému a urobiť presne to, čo by sme potrebovali urobiť my sami a po svojom. Čiže zmysluplne a naozaj efektívne. To naozaj nie je mechanicky možné. Našťastie.
Pochopiť naozaj správne to, čo konkrétne každému z nás HD hovorí, aký konkrétny príbeh nám rozpráva, to môžeme len cez seba samých, len tým, že seba samých správne použijeme. Jedine to osobné má cenu a hodnotu. Že sa sami sebe podvolíme. Vonkajší nepriateľ, ktorý by mal nad nami absolútnu moc, neexistuje. A preto pre trvalú zmenu vo vlastnom živote nestačí hromadiť informácie a lacno si ulietavať na zdôvodneniach, ktoré pramenia v prehadzovaní zodpovednosti za vlastný život na druhých.
V našom živote sa nič nezmení, pokiaľ to, čo vieme teoreticky, neskúsime žiť. A žiť to nielen vtedy, keď sa "nám to hodí", ale naopak, nevzdať sa najmä v krízových situáciách a ťažkých časoch. Nakoniec, tie sú tu vždy preto, aby nás vrátili k sebe samým. Nie tým, že zdrhneme a celý svet prehlásime za blbý, neznesiteľný a nechápavý, neschopný sa niekam posunúť a konečne pochopiť to nevyhnutné (podľa nás), alebo za zlý, nenávistný a neprajný, za odporné miesto, kde sa vlastne nedá žiť. Dá sa to jedine tak, že nájdeme svoju vlastnú cestu na miesto, kde sme život ochotní skutočne prijať v jeho plnosti, so všetkým, taký, aký je. A to, že sme v danej chvíli tam, vieme podľa vlastnej spokojnosti, vnútorného mieru, osobného úspechu či radostného prekvapenia, že je konečne niečo inak.